V Londýne, na trhovisku medzi Towerom a Temžou. Hučí a hmýri sa tu pestrá zmes ľudí. Adam ako starší muž stojí s Luciferom na jednej z bášt Toweru. Je podvečer.

ZBOR
(splýva s vravou hemžiaceho sa ľudu, sprevádza ho tichá hudba.)
Hučí život ako more,
čo vlna, to nový svet,
neľutuj, že jedna klesne,
neboj sa, že druhej niet.
Bojíš sa, že jednotlivca
zhltne more ľudských más
a že skvelý jednotlivec
obetuje davy zas.
Dnes máš strach o poéziu,
o vedu strach zajtra máš
a mierou tej-ktorej doby
prudké vlny sputnávaš.
Nadarmo sa, pravda, trápiš,
vždycky načrieš vodu len,
veľkolepé more hučí
a smeje sa deň čo deň.
Nechaj, nech si more hučí,
život, ten sa skrotí sám.
Nič v tom boji nestratí sa,
staré v nové premení sa.
Pieseň letí k výšinám.

ADAM
Za touto chvíľou šiel som náruživo,
dosiaľ som blúdil v trme-vrme sveta,
dnes pred sebou mám plnkokrvný život,
človek v tej piesni svoju nádej stretá.

LUCIFER
Z výšky je krásna ako chorál v chráme,
veď každý chrapot, vzdych či zavzlykanie
zlejú sa cestou hore v jeden nápev.
Aj boh ten nápev takto počuje
a preto myslí, že svet dobre stvoril.
Dole to, pravda, celkom inak znie,
tam počuješ aj tlkot ľudských sŕdc.

ADAM
Či nie je krajší tento svet, ty skeptik,
než tie, čo si ma nimi povláčil?
Padli už múry machom zarastené,
bez stopy zmizli dávne strašidlá,
čo minulosť jak kliatbu zanechala
so svätožiarou pre budúce časy.
V súťaži voľnej človek uplatní sa
a nebude viac rabom pyramíd.

LUCIFER
Do tejto výšky ani v Egypte
nebolo počuť nárek otrokov
a predsa božské diela vytvorili.
Či v Aténach sa skvele nesprával
vladársky ľud, keď obetoval muža,
ktorého ctil si, ľúbil, oslavoval,
len čo sa našla v nebezpečí vlasť?
Z takejto výšky ani ženské slzy
nič nezavážia, nie sú podstatné

ADAM
Ach, prestaň, prestaň, večný sofista!

LUCIFER
A keby nárek naozaj bol prestal,
teraz je všetko sploštené a plytké.
Kde je tá výška, čo by vábila?
Kde hĺbka, ktorá desí? Kde je život
pestrý a sladký? Už nie je viac prúdom,
len močiarom je, kde sa žaby hemžia.

ADAM
Mne stačí, že tu ľudia dobre žijú.

LUCIFER
Už aj ty zvrchu súdy vynášaš
o živote, čo pod tebou sa hmýri,
jak história o minulých časoch,
pretože ľudský vzlykot nepočuje;
jej záznamy sú chválospevom doby.

ADAM
Oh, zo satana stal sa romantik
či doktrinár? Nuž to je veru pokrok!

LUCIFER (ukazuje na Tower.)
A je to div, keď prostred nových čias
na starej bašte stojíš ako strašiak!?

ADAM
Čože mám z tejto spráchnivenej bašty!
Zostúpim smelo do nového sveta
a v jeho prudkých vlnách iste nájdem
poéziu a veľkú ideu.
Tá idea sa možno neprejaví
v titanskom boji, čo otriasa svetom,
no možno stvorí, v skromnom prostredí,
svet, ktorý bude príťažlivejší.

LUCIFER
Nemáš sa veru čoho strachovať.
Kým trvá hmota, trvá moja moc
a moja moc, jak vieš, sa bije s hmotou
a popiera ju všade, kde len môže.
No kým bude žiť ľudský cit a rozum
a kým ich budú v túžbach obmedzovať,
poézia i veľká idea
pôsobiť budú ako negácia.
Teraz mi povedz, v akej podobe
chceš zostúpiť ta dole, medzi davy,
pretože takto môžme žiť len tu,
kde ovieva nás závan starých čias.

ADAM
V bársakej, veď už, vďaka osudu,
niet výnimočných. Poďme medzi ľudí,
aby som poznal, čo ľud vlastne cíti.
(Obaja vojdú do Toweru a o chvíľu vyjdú z jeho brány oblečení za robotníkov a zamiešajú sa medzi dav. - Bábkar stojí pred svojím stánkom; sedí na nej opica v červenom kabátiku uviazaná na retiazke.)

BÁBKAR
Nech sa len páči ďalej, vzácni páni!
Predstavenie sa začne o chvíľu.
Dnes uvidíte veľkú komédiu
o hadovi, čo prvú ženu zviedol,
pretože bola veľmi zvedavá,
a jak tá žena - prosím, už aj vtedy -
priviedla pána muža do úzkych.
A opicu, čo hrá sa na človeka
a medveďa jak tanečného majstra.
Nech sa len páči ďalej, vzácni páni!
(Tlačenica okolo stánkov.)

LUCIFER
Počuješ, Adam, tu je o nás reč,
nuž namôjveru, to je úloha,
keď sa tu na nej po šesťtisíc rokoch
veselá mládež roztopašne baví!

ADAM
Nechutné sú to žarty. Poďme ďalej.

LUCIFER
Nechutné žarty? Tamtí chlapi včera
driemali ešte nad Nepotom v škole
a teraz, pozri, jak sa zabávajú.
Ktože ti povie, kto má vlastne pravdu,
ten, ktorý práve vkročil do života
s mladistvou silou, sebavedomý,
alebo ten, čo ticho odchodí?
Tebe sa Shakespeare, povedz, lepšie páči,
ako im tamtá spotvorenina?

ADAM
Nič potvorného proste neznesiem.

LUCIFER
Stále si gréckym svetom zaťažený.
Mňa napríklad, nech syn som a či otec,
- veď medzi duchmi niet v tom rozdielu -
dojíma táto nová romantika
a vzrušuje ma aj jej potvornosť.
Opičí úškľab v tvári človeka,
nevinná duša blatom pofŕkaná,
vek v ovčej koži, pocit absurdity,
rečičky dákej fľandry o cudnosti,
aj okiadzanie malých podlých duší,
a zhýralcovo zatratenie slastí:
toto mi vracia svet, ktorý mám rád,
a ožívam zas v novej podobe.

BÁBKAR (udrie Adama po pleci.)
Čo zaberáte také dobré miesta?
Veď zadarmo vás môže zabávať
len ten, čo nechce žiť a obesí sa.
(Adam a Lucifer ustúpia. Prichádza dievčatko a predáva fialky.)

DIEVČATKO
Kúpte si, kúpte, moje fialky!
Ony sú poslom prvých jarných dní.
Sirote budú na kus chlebíka
a chudobnému šperky nahradia.

MATKA (upuje fialky.)
Na rakvu dám ich môjmu dieťatku.

DIEVČA (tiež kupuje.)
Do tmavých vlasov dobre pristanú.

DIEVČATKO
Kúpte si, páni, prvé fialky!
(Odíde.)

KLENOTNÍK (vo svojom stánku.)
Tá hnusná plevel obchody nám kazí
a nie a nie ju z módy vytlačiť.
Na krásne hrdlo patria drahé perly,
pre ktoré lovec do priepasti mora
vrhá sa strmhlav s divým odhodlaním,
vydaný morským čertom napospas.
(Prichádzajú dve meštiacke slečny.)

PRVÁ MEŠTIACKA SLEČNA
Ach, koľko látok, koľko drahých šperkov!

DRUHÁ MEŠTIACKA SLEČNA
Ach, keby nás chcel niekto obdarovať!

PRVÁ MEŠTIACKA SLEČNA
Dnešný muž by to len tak neurobil,
iste by hneď mal niečo za lubom.

DRUHÁ MEŠTIACKA SLEČNA
Snáď ani nie; hľadá, pokiaľ viem,
len kaviár a lásku ľahkých žien.

PRVÁ MEŠTIACKA SLEČNA
Všetci sú pyšní, nevšimnú si nás.

DRUHÁ MEŠTIACKA SLEČNA
Nuž a tí skromní netrúfnu si zas.
(Odídu.)
(Výčap pod stromami. Okolo stolov sa zabávajú robotníci. V pozadí hudba a tanec. Vojaci, mešťania a všelijaký národ sa baví alebo postáva nablízku.)

KRČMÁR (medzi hosťami.)
Bavte sa, páni, včerajší deň minul,
čo bude zajtra, neviem ani ja!
Pánbožko kŕmi vtáctvo nebeské,
márnosť nad márnosť - vraví biblia!

LUCIFER
Toto je moja filozofia!
Poď, sadnime si k stolu niekde v chládku
a sledujme, jak lacno ľud sa baví
pri kyslom víne a zlej muzike.

PRVÝ ROBOTNÍK (za stolom.)
Stroje sú, vravím, dielo čertovo,
posledný krajec odtrhnú nám do úst.

DRUHÝ ROBOTNÍK
Ja na to kašlem, len nech je čo piť.

PRVÝ ROBOTNÍK
A boháči sú čerti, krv nám pijú.
Do pekla s nimi! Jak s tým pred nedávnom.
Ech, zišlo by sa viacej takých činov.

TRETÍ ROBOTNÍK
No a čo z toho. Ten chlap odvisne
a osud náš sa vôbec nezmení.

DRUHÝ ROBOTNÍK
Hlúposti táraš. Nech ten boháč príde,
nech sa mu páči ku mne prisadnúť
a uvidíme, kto viac vypije.

KRČMÁR (k Adamovi.)
Čím poslúžim vám, páni?

ADAM
      Ničím, pane.

KRČMÁR
Teda sa practe, darebáci.
Či myslíte, že kradnem a že pre vás
so ženou, s deťmi pôjdem po žobraní?

ADAM (vstane.)
Čo si to trúfaš?

LUCIFER
      Nechaj hlupáka!

ADAM
Odíďme radšej, nemôžem sa dívať,
ako sa človek zvrhol na zviera.

LUCIFER
A ja som našiel, čo som dávno hľadal,
tu môžeme sa nenútene baviť.
Tu dupotanie, divá roztopašnosť,
vášnivý plameň bakchanálií,
čo na každú tvár ruže maľuje
jak planá túžba na tvár chudoby,
nie je to skvelé?

ADAM
      Mne sa ti to hnusí.
(Medzitým došli k tancujúcim. Prichádzajú dvaja žobráci, škriepia sa.)

PRVÝ ŽOBRÁK
Na toto miesto ja mám povolenie.

DRUHÝ ŽOBRÁK
Zmiluj sa, braček, lebo zahyniem,
už dva týždne som zase bez práce.

PRVÝ ŽOBRÁK
Tak nie si žobrák, ale povaľač,
hneď zavolám na teba strážnika!
(Druhý žobrák odkrivká. Prvý zaujme svoje miesto.)
Pre rany Krista o almužnu prosím,
pomôžte, vzácni páni, trpiacemu!
(Vojak preberie tovarišovi tanečnicu.)

VOJAK
Hej, odpáľ, sedliak! Alebo si myslíš,
že tiež si niekto?

PRVÝ TOVARIŠ
      Ak si zvedavý,
môžme to skúsiť.

DRUHÝ TOVARIŠ
      Radšej sa mu vyhni,
veď jemu patrí moc aj svetská sláva.

PRVÝ TOVARIŠ
No urážať nás preto nemusí;
nie dosť, že krv nám pijú, násilníci.

PROSTITÚTKA (spieva.)
Kedysi drak jabloň strážil,
no jablká neustrážil.
Dnes niet drakov, ale všade
plno jabĺk v každom sade.
Len hlupák si pod strom sadne,
a z jabĺčok neukradne.
(Privinie sa k jednému z mládencov.)

LUCIFER (pozoruje zabávajúcich sa.)
Tá roztopašnosť sa mi, vidíš, páči.
Nuž bohatstvom nech boháč popýši sa,
veď ktohovie, či šperky a či sklíčka
ukrýva skupáň doma v truhlici.
Ach, ako žiarli tamten výrastok!
Jak pohľad svojej milovanej stráži;
pozná už cenu chvíľky, z ktorej ťaží,
no o to - zdá sa - vôbec nestará sa,
že zajtra s iným objíme sa zasa.

ADAM (k jednému z muzikantov.)
Vrav, prečo takto hyzdíš umenie,
tebe sa vari páči to, čo hráš?

MUZIKANT
Vôbec nie, pane. Verte, veľmi trpím,
že musím takto fidlikať a vidieť,
jak pri tom ľudia divo hulákajú.
Tie hrozné zvuky desia ma aj vo sne.
No čo má robiť biedny muzikant?

LUCIFER (stále pozoruje zábavu.)
Kto by bol hľadal v týchto mladých ľuďoch
takúto skvelú filozofiu?
To dievča vie, že táto sladká chvíľa
v jej rokoch vôbec nie je posledná
a preto v tanci jedným očkom hľadá
už ďalšiu lásku. Decká namojveru,
ja mám z vás takú preukrutnú radosť,
že s úsmevom mi pomáhate v práci.
Nech žije hriech a bieda, milí žiaci!

DRUHÝ TOVARIŠ (spieva.)
Kto po týždni roboty
dožije sa soboty,
vypije si, zaspieva,
čertovi sa vysmieva.
(Zaznie niekoľko záverečných akordov chrámovej hudby. Eva ako mešianska dcéra prichádza s matkou z kostola, v ruke má motlitebnú knižku a kyticu.)

PREDAVAČ
Sem sa, sem, mladá, roztomilá slečna,
lacnejší tovar inde nenájdete.

DRUHÝ PREDAVAČ
Neverte, ten má staromódny tovar
a má zlú mieru. Poďte ku mne, slečna!

ADAM
Čo zdržuješ ma stále, Lucifer,
na tomto mieste? Veď mi medzitým
ulietla takmer spása stelesnená!

LUCIFER
To medzi nami nič nového nie je!

ADAM
Z kostola ide. Ach, aká je krásna!

LUCIFER
Šla sa len predviesť, šla sa porozhliadať.

ADAM
Prečo ju zráňaš chladným posmechom!
Do zbožnosti je celá zahalená!

LUCIFER
Ešte sa z teba stane pietista!

ADAM
Daj pokoj hlúpim žartom! Chladné srdce
ma vôbec nectí. Konečne chcem nájsť
v dievčenskom srdci svätú poéziu,
tú melódiu starých zašlých čias,
ten nedotknutý pôvab kvetiny.

LUCIFER
Ukáž mi teda toho anjela,
nebudeš predsa čakať, aby čert
sledoval stále rozmar tvojho vkusu.
Bude ti stačiť, že ju privediem.

ADAM
Kto iný by to bol, jak táto dáma!

LUCIFER
Takto sa správa žlna, keď si chytí
červíka a keď žiarlivo si myslí,
že pochúťku má, ktorej nieto páru,
kým holub sa jej s hnusom prizerá.
Aj človek iba sám si šťastie nájde
a často si ho nájde práve tam,
kde jeho druh si peklo vytvoril.

ADAM
Taká je hrdá, cnostná, panenská,
že sa k nej takmer bojím priblížiť.

LUCIFER
Len smelo, smelo, nie si začiatočník.
Aj túto, zdá sa, môžeme si kúpiť.

ADAM
Mlč!

LUCIFER
      Možno bude drahšia ako iné.
(Medzitým pristúpi k Eve skromný mladík a podáva jej medovníkové srdce.)

MLADÍK
Prijmite, krásna slečna, na pamiatku
aspoň to srdce z medovníka, prosím.

EVA
Ste dobrý, Artur, vždy myslíte na mňa.

MATKA
Už dávno ste nás nenavštívili.
(Ticho sa rozprávajú, Adam ich vzrušený pozoruje, kým mladík neodíde.)

ADAM
Ten holobriadok mal by dosiahnuť,
čo mužné srdce možno nedosiahne!
Je samý úsmev, samá dôvernosť
ona mu kýva, obzerá sa za ním!
Ja oslovím ju.
(Podíde k Eve.)

MATKA
      Jeho rodičia
sú bohatí a neviem, akým okom
na vaše vzťahy hľadia, dcéra moja.
Neprestaň preto rátať aj s tým druhým,
čo prekvapil ťa aj dnes kyticou.

ADAM
Dovoľte, dámy, smiem vás odprevadiť
a ochrániť vás v tejto trme-vrme?

EVA
Ste bezočivý!

MATKA
      Aký dotieravec!
Nazdávate sa, že takéto dievča
osloviť môže hockto na ulici?

ADAM
A vari nesmiem vyznať krásnej dáme,
že zosobňuje ženský ideál?

MATKA
Pravdaže môžte, ste dosť bezočivý.
No pôvab tejto devy nerozkvitol
pre povaľača, aby bolo jasné.
(Adam stojí v rozpakoch, k Eve pristúpi Cigánka.)

CIGÁNKA
Oh, drahá, vzácna pani, zázrak sveta,
ukážte svoju drobnú bielu dlaň.
Ja prezradím vám, ako osud splieta
životy ľudí, poviem to len vám.
(Pozerá dlaň.)
Slečinka krásna, ešte tento rok
čaká vás ženích, dieťa, majetok!
(Dostane peniaze.)

LUCIFER (ukazuje na Adama.)
A jemu, kmotra, pozrela by si sa?

CIGÁNKA
Neviem, či je to hlad či šibenica!

ADAM (k Eve.)
Tak príkro predsa neodmietnete ma,
ja cítim, že mi vaše srdce patrí.

EVA
Veď nedovoľ mu, mama…

MATKA
      Strážnika
zavolám na vás.

EVA
Nie, to nerob, mama,
on iste zmúdrie, nespravil nič zlého.
(Odídu.)

ADAM
Oh, niet ťa viacej, svätá poézia,
nikde na tomto prozaickom svete?

LUCIFER
Či nestačí ti srdce z medovníka,
kytica, tanec, výčap, muzika?
Prosím ta, nebuď precitlivelý,
ešte máš stále o čom snívať, rojko!

ADAM
Čo z toho, keď sa za tým všetkým skrýva
len lakomosť - a ušľachtilosť chýba?

LUCIFER
Aj tie sa nájdu v školských laviciach,
kde život ešte nepokazil ľudí.
Hľa, práve ide zopár študentov.
(Prichádza niekoľko študentov.)

PRVÝ ŠTUDENT
Veselo, chlapci, dnes sme dali zbohom
plesnivým múrom. Užime si sveta.

DRUHÝ ŠTUDENT
Von do prírody. Hnusí sa mi mesto,
je samý príkaz, zákaz, zhon a kšeft.

TRETÍ ŠTUDENT
Viete čo? Poďme vyviesť voľačo,
čo dôstojné je chlapskej zábavy.

PRVÝ ŠTUDENT
Unesme dievky tamtým žoldnierom
a bude z toho vojna ako remeň.
Vezmeme si ich potom do prírody,
veď na pivo a hudbu ešte máme,
a do večera budeme sa baviť
a využívať plody víťazstva.

ŠTVRTÝ ŠTUDENT
To bude psina - zlostiť filistrov!

PRVÝ ŠTUDENT
Keď sme sa našli ako priatelia,
jak priatelia sa bavme do sýtosti.
Veď si raz v službe vlasti nájdeme
dosť možností pre ušľachtilé činy.
(Odídu.)

ADAM
Predsa je niečo v tomto plytkom svete!
V tých chlapcoch predsa čosi nové klíči.

LUCIFER
Hneď uvidíš, čo vykľuje sa z chlapcov,
keď prach učební strasú zo seba.
Tí fabrikanti, čo sem práve idú,
neboli iní ako títo chlapci.
(Prichádzajú dvaja fabrikanti v družnom rozhovore.)

PRVÝ FABRIKANT
Nemôžem obstáť v konkurencii,
každý sa pýta na lacnejší tovar,
nuž musím zhoršiť jeho kvalitu.

DRUHÝ FABRIKANT
Hádam by bolo lepšie znížiť mzdy.

PRVÝ FABRIKANT
To nie je možné. Aj tak sa už búria,
vraj nevyžijú zo mzdy, žobráci!
Možno že majú v niečom pravdu, ale
ktože im káže ženiť sa a mať
po pätoro a po šestoro detí?

DRUHÝ FABRIKANT
Treba ich proste chytiť nakrátko,
nech do polnoci robia vo fabrike,
veď zvyšok noci postačí im k spánku
a koniec-koncov načo majú snívať.
(Odídu.)

ADAM
Načo mi takých lotrov ukazuješ?
Radšej mi povedz, kam sa podelo
to dievčatko a teraz, Lucifer,
ukáž, čo vieš, a pomôž mi ju získať!

LUCIFER
Nemrhám sily len tak pre nič za nič.

ADAM
Čo pre teba je nič, je pre mňa všetko.

LUCIFER
Maj si ju teda, len sa nerozpakuj
ovládať cit a luhať, keď je treba,
správaj sa ako ja a sama príde.
(Nahlas, aby ho počula Cigánka, ktorá ich spoza chrbta sleduje.)
Vravel som, mylord, bude nepríjemné
ísť medzi národ v tomto prestrojení,
veď nám tu stále kde-kto ubližuje.
Keby však títo ľudia tušili,
že z Indie sem vaše loďstvo pláva,
hneď by nás ináč prijali.

ADAM
      To iste.

CIGÁNKA (bokom.)
Hí, to je dačo! Z toho kuká kšeft!
(Adamovi.)
Môj sladký pánko, zle som hádala,
lebo ste chceli ostať zatajený.
Predo mnou, pravda, nik nič nezatají,
ja sa už dávno s čertom kamarátim!

LUCIFER (bokom.)
Už mi len taká stará baba chýba!

CIGÁNKA
Bárs vaše vzácne loďstvo k brehom pláva,
na obzore je radostnejšia správa:
prekrásne dievča túži za vami!

ADAM
A bude moja?

CIGÁNKA
      Už je skoro vaša!

ADAM
Veď odmietla ma.

CIGÁNKA
      Práve preto, pane.
Keď sa sem vráti, bude celkom iná
a vyplní sa veštba cigánkina.
(Odíde.)

ADAM
No, Lucifer, tá baba pretromfla ťa.

LUCIFER
Tie zásluhy jej vôbec neupieram,
veď v tejto chvíli zastupuje čerta.
(Zjaví sa Chvastúň, sedí na táčkach a vytrubuje, okolo neho zástup ľudí; zastane uprostred scény.)

CHVASTÚŇ
Uhnite z cesty! Klaňajte sa mi.
Od samej vedy ošedivel som,
kým nevyrval som matke prírode
v úmornej práci poklad skrytý v zemi.

ADAM
To je zas čo za blázna, Lucifer?

LUCIFER
Bez chvastúnstva sa veda neuživí,
jak dobre vieš, aj ty si vedcom býval,
lenže dnes treba toho kriku viacej.

ADAM
Ja by som toto nikdy neurobil.
Môže sa hanbiť.

LUCIFER
      On nemôže za to,
že bojazlivý je a netúži
mať na náhrobku nápis tohto znenia:
Ex gratia speciali
mortuus in hospitali.
Keď pre iných sa dňom i nocou moril,
kto by mu tento obchod nedovolil?

CHVASTÚŇ
Ja blahu ľudstva zasvätil som život;
nuž, nech sa páči, plody tejto práce:
v tej mištičke mám vzácny elixír,
čo lieči chorých, starých omladzuje.
Z toho tu pili slávni faraóni.
Toto je vzácny nápoj Tankredov.
A tento olej krášlil Helenu.
A toto tu je prístroj Keplerov.

ADAM
Pozri, s čím kupčí! V minulosti hľadá,
to, čo sme chceli v budúcnosti nájsť.

LUCIFER
Prítomnosť nikdy neteší sa úcte,
podobne ako slávny človek v spálni.
Kto s manželkou už desať rokov žije,
aj popamäti poráta jej pehy.

CHVASTÚŇ
Kupujte, ľudia, všetko, čo tu je.
Kúpte a nikto neoľutuje!

Z DAVU
Z toho mi dajte. - A mne z tohto zasa.
Ach, aké šťastie. - Mne to zdá sa!

LUCIFER
Vidíš, a človek, hoc v to neverí,
rád naletí na čaro povery.
(Eva sa vracia s matkou. Cigánka ich nasleduje, neprestajne sa im privrávajúc.)

EVA
Netáraj, prestaň! Už ťa poznáme.

CIGÁNKA
Nech prepadnem sa, ak to nie je pravda,
ten pán je do vás taký zaľúbený,
že ešte dnes vás vezme za metresu,
byt zariadi vám ako dákej kňažnej,
na štvorzáprahu pôjde s vami na bál.

MATKA
Keď sa to vezme, je to rozumnejšie,
ako keď stratí krásu pod čepcom
v dajakej dielni špinavého šustra.

CIGÁNKA
Aha, tam stojí, celý rozrušený!

EVA
Ako ma mohol ešte nezbadať!
Má jemné ruky, panské chovanie.

MATKA
Aj jeho druh je celkom sympatický,
hoci má dlhší nos a krivé nohy,
no je to proste starší vážny muž.
Ja pôjdem, dcéra. Bude asi lepšie,
keď vás tu nechám chvíľu osamote.

CIGÁNKA (k Adamovi.)
Hľa, tam je kráska, čo tak po vás túži.

ADAM
Už letím k nej! Ach, aká je to rozkoš!

CIGÁNKA
A prostredníčka vyjde naprázdno?

LUCIFER (dáva jej peniaz.)
Od neho toto! Odo mňa stisk ruky!

CIGÁNKA (vykríkne.)
Fí, tá je tvrdá!

LUCIFER
      Mala by si plesať,
ak naozaj si s čertom spríbuznená!

EVA (Adamovi.)
Kúpte mi, prosím, niečo na pamiatku,
voňavku, olej, vonnú mastičku!

ADAM
Ste taká krásna, že vám nieto páru!
Vás ešte skrášliť! Holý nezmysel!
(Chvastúň medzitým odíde.)

EVA
Ste veľmi milý.

ADAM
      Nezahanbuj ma.
Perlami krásnu šiju ovešiam ti,
nie že by si to potrebovala,
lež preto, že tam perly uplatnia sa.

EVA
Obďaleč stoja stánky klenotníkov,
no šperky nie sú pre chudobné dievča.

ADAM
Poďme ta pozrieť.

LUCIFER
      Načo by ste šli,
aj u mňa sa snáď nájdu skvostné šperky.
(Podá Eve šperky, Eve si ich s radosťou prezerá a skúša.)

EVA
Aké sú krásne! Juj, to bude závisť!

ADAM
No toto srdce nechcem viacej vidieť.

EVA
Ak chcete, pane, ja ho zahodím.
(Zahodí medovníkové srdce.)

LUCIFER
A ja ho pekne krásne pristúpim.
(Zašliapne srdce.)

EVA
Zakvílil ktosi a či sa mi marí?
(Medzitým vchádza povoz s odsúdencom, za ním sa tlačí dav.)

Z DAVU
Rýchlejšie! Vravím, je to zbabelec!
A zaťatý je! Poďme, ľudia, za ním!

ADAM
Čo sa tak tlačia a čo vykrikujú?

EVA
Zas budú vešať. Máme z pekla šťastie!
Poďme sa pozrieť. Je to vzrušujúce.
Aj so šperkami sa tam popýšim.

ADAM
Čím previnil sa tento lotor?

EVA
      Neviem.

LUCIFER
Hoc je to jedno, porozprávam vám to:
ten človek robil roky u Lovela,
nadýchal sa tam jedu z olova
a poležal si mesiac v nemocnici
a jeho žena zatiaľ núdzu trela,
lež fabrikantov syn jej vypomohol,
a tak sa stalo, že sa pozabudli.

PRVÝ ROBOTNÍK
Neboj sa, druh náš! Zomrieš ako martýr!
A tvoje meno bude žiariť ďalej!

LUCIFER
Muž vyliečil sa, ale ženy nikde,
nemal už miesto ani vo fabrike,
nuž vyhrážal sa. Nato mladý Lovel
mu zaucho dal. Žiaľ, ten nešťastník
po noži siahol. A už ho aj vedú.
A starý Lovel z toho zošalel.
(Pri posledných slovách prichádza Lovel zo zádumčivosťou šialenca.)

LOVEL
Ty lužeš, lužeš, nie som šialený,
ja viem, čo šepocú rany môjho syna!
Berte si všetko moje bohatstvo,
nechcem nič vedieť, radšej zošaliem.

TRETÍ ROBOTNÍK
Raz pomstíme ťa, druh náš, neboj sa!

PRVÝ ROBOTNÍK
A hore hlavu! Nech sa hanbia oni!
(Sprievod s odsúdencom odchádza.)

ADAM
Ktorý z tých dvoch je vlastne väčšmi vinný?
Veď kto tu môže rozhodnúť o vine?
Či spoločnosť je predovšetkým vinná?
Keď ona hnije, vždycky bujnie hriech.

LOVEL
Hej, spoločnosť je vinná! Ber si všetko,
len nech ma viacej nedesia tie rany.
(Odíde.)

EVA
Najlepšie miesta obsadia nám, poďme.

ADAM
Chválim ťa, osud, že ja nie som sudcom.
Ľahko je písať zákon v mäkkom kresle,
a povrchnému ľahko súdiť ľudí,
no tomu, čo chce vniknúť na dno srdca,
neľahko padne vyriecť nad ním súd.

LUCIFER
Nuž potom spor by nemal konca-kraja,
zlo pre zlo predsa nikto nerobí,
ešte aj čert má svoje argumenty,
každý si myslí, že len on má pravdu
a znalec práva rozsekne ten uzol,
ktorý by ani tisíc filantropov
za celý život nerozmotalo.
(Medzitým došli do Toweru; v jednom z výklenkov je svätý obraz.)

EVA
Zastaňme, prosím, aspoň na chvíľu,
nech svätý obraz kvetmi vyzdobím.

LUCIFER (šeptom.)
Nedovoľ jej to, bude s nami zle.

ADAM
Prečo by som jej bránil, neviniatku.

EVA
Už od detstva mi ostal taký zvyk,
že zastavím sa vždy na tomto mieste,
aj teraz mi to dobre padne, verte.
Hneď vrátim sa a potom dohoníme
čas stratený.
(Vyzdobí kvetmi obrázok, ale kvety odrazu zvädnú, opŕchnu a šperky, premenné na jašteričky, skľznu z jej hrdla i zo zápästí.)
      Ach, bože, čo sa deje?

LUCIFER
Ja som ťa predsa varoval.

EVA
      Ach, pomoc!

ADAM
Pokojne, milá, ľudia na nás hľadia.
Kúpim ti sto ráz krajší náhrdelník!

EVA
Strať sa mi z očí! Ľudia, zmilujte sa!
Tí kaukliari a stará bosorka
poctivé dievča takto potupili.
(Ľudia sa začínajú zbiehať; prichádza aj Cigánka so strážnikmi.)

CIGÁNKA
Falošný peniaz dali mi. Hľa, tu sú;
na živé striebro sa mi premenil.

LUCIFER
Nie v peniazi, lež v dlani bude chyba.
Poďme preč, Adam, tu je koniec žartom!
(Zmiznú v Toweri a kým dole rastie hluk a zmätok, zjavia sa znovu na bašte.)

ADAM
Zas som sa sklamal, lebo som myslel,
že stačí zrúcať prízrak minulosti
a voľnú súťaž ľudí rozvinúť.
Hej, vyrazil som hlavnú skrutku stroja,
čo všetko spája - a to zbožnú úctu -
a nenahradil som ju pevnejšou.
Akáže súťaž, keď ktokoľvek môže
na bezbranného soka zdvihnúť zbraň,
akáže voľnosť, kým hladujú toľkí,
čo neohli sa v jarme jednotlivca.
Jak psi sa rujú všetci o koštiaľ.
Ja chcel by som mať takú spoločnosť,
ktorá ma bude chrániť a nie trestať,
nie zastrašovať, ale povzbudzovať,
spoločnosť, kde sa spolupráca ľudí
konečne spojí s ideálmi vedy
v poriadok, v ktorom zdravý rozum vládne.
A ten čas príde, cítim, viem to, viem.
Do toho sveta veď ma, Lucifer.

LUCIFER
Márnomyseľný človek. Vidíš iba
tú tlačenicu dole pod sebou
a myslíš si, že v dielni života
niet poriadku a nieto spolupráce?
Duševným zrakom porozhliadni sa
a spoznáš dielo, ktoré vytvárajú,
pravda len pre nás, nie pre seba samých.
(Zotmie sa. Celé trhovisko sa zmení v skupinky ľudí, ktorí si uprostred scény kopú hrob, tancujú okolo neho, potom doň jeden po druhom skáču, jedni mlčky, druhí len čo dohovoria.)

ZBOR
Spravme, čo môžme, ešte dnes,
bo zameškáme svoje kolo,
tisíce rokov uplynie,
a stále bude, ako bolo.
Belčov a rakva jedno sú;
čo včera vstalo, to dnes padne,
a zajtra vstane, čo dnes mrie,
to večne sýte, večne hladné.
(Ozve sa umieráčik.)
Večerný zvon už vyzváňa
nám ďalej robiť neprichodí,
nech zajtra začnú odznova
tí, ktorých nové ráno zrodí.

BÁBKAR
Hra skončila sa, páni, panie,
každý sa bavil - iba ja nie.

KRČMÁR
Dopite, ak ste nedopili.
A dobrú noc vám, hostia milí.

DIEVČATKO
Z fialok, čo som predávala,
na vlastný hrob som jedny vzala.

CIGÁNKA
Každý chcel vedieť, čo ho čaká,
teraz sa vlastnej tône ľaká.

LOVEL
Bohatstvo mi len dušu zviera,
tu nájdem pokoj bez haliera.

ROBOTNÍK
Ach, sobotienka moja, kde si?
Konečne človek oddýchne si!

ŠTUDENT
Z krásneho sna ma vyrušili,
nájdem ťa znovu, sen môj milý?

VOJAK
Chcel som stáť medzi hrdinami,
a teraz padám na dno jamy.

PROSTITÚTKA
Slasť ulietla a je mi zima,
tam dole teplo pritúli ma?

ODSÚDENEC
Čo ma po putách, nie som vinný,
tam nájdem, tuším, zákon iný.

CHVASTÚŇ
Že vraj nám bolo všetko známe!
Až dnes sa pravdu dozvedáme.

EVA
Hlboká priepasť, prečo dýchaš na mňa,
nad tvojou nocou žiari svetlo neba:
prach zeme padá na dno čiernej jamy,
so svätožiarou prejdem ponad teba.
Duch poézie, mladosti a lásky
ma povedie do mojej večnej vlasti
a úsmev môj, čo zošlem s lúčom slnka,
dá ľudským tváram nádych rajskej slasti.
(Hoci do hrobu závoj a plášť, velebne sa vznesie do výšky.)

LUCIFER
Poznáš ju, Adam?

ADAM
      Eva, Eva, Eva!