DVANÁSTY OBRAZ

Dvor veľkolepého falanstra, postaveného v podobe U. Prízemie oboch krídel vytvára otvorenú dvoranu so stĺporadím. V ľavej dvorane, v múzeu najrozličnejších prírodovedeckých pomôcok, mechanických nástrojov, hvezdárskych a chemických prístrojov a iných zvláštností, pracuje Vedec. Všetci sú príslušníkmi falangy a sú rovnako oblečení. Uprostred dvora sa vynoria zo zeme Adam a Lucifer. Je deň.

ADAM
Čo je to za ľud, čo za krajina?

LUCIFER
Tu také pojmy vôbec nepoznajú,
či nebol pojem vlasti malicherný?
Zrodil sa iba z predsudkov a potom
chránil ho už len úzkoprsý cit.
Dnes vlasťou je už celá zemeguľa
a ľudia spejú za spoločným cieľom.
A nad poriadkom, pevne ustáleným,
bdie veda, ktorej každý úctu vzdáva.

ADAM
Môj ideál sa predsa naplnil,
ako som chcel a ako je to správne.
No predsa mi je ľúto pojmu vlasť,
bo zdá sa mi, že v novom poriadku
tiež by bol obstál. Lenže, bohužiaľ,
človek chce hrádze, strach má z nekonečna,
sám seba stráca, keď sa zbaví hraníc,
veď minulosť aj budúcnosť ho viaže:
mám obavy, že ani osud sveta
ho nenadchne jak predtým hroby predkov.
Kto za rodinu vykrvácať vedel,
dnes za priateľa slzu nevyroní.

LUCIFER
Svoj ideál, jak vidím, zavrhuješ
skôr, ako si sa o ňom presvedčil.

ADAM
Vonkoncom nie. Som veľmi zvedavý
na ideu, čo spája celý svet
a ktorá večný oheň nadšenia,
čo roznecoval srdcia k planým vášňam
a k tisícerým podlostiam a zlobe
a zneužíval k nezmyselným bojom,
konečne vedie k ušľachtilým cieľom.
Tak mi už povedz, kde to vlastne sme?
A potom veď ma, nech sa moje srdce
vyžíva v slasti, čo si vyslúžilo
po toľkých bojoch, toľkých utrpeniach.

LUCIFER
Sme v jednom z mnohých falanstrov, kde človek
žije už podľa nových ideí.

ADAM
Tak poďme.

LUCIFER
      Počkaj, neponáhľaj sa,
najprv sa musíš vyzliecť z tejto kože,
sem nesmie vstúpiť Adam s Luciferom,
lebo svet vedy by nám neuveril
a možno by nás zavrel do skúmavky.

ADAM
Už zasa táraš hlúpe nezmysly!

LUCIFER
Sme v ríši ducha, nedá sa nič robiť.

ADAM
Nuž keď sa nedá, aspoň neotáľaj.
(Lucifer premení oboch tak, aby sa podobali príslušníkom falangy.)

LUCIFER
Obleč si plášť a preč s kaderami,
tak…

ADAM
      Teraz poďme priamo k vedcovi.

LUCIFER
Buď pozdravený, vedec!

VEDEC
      Nevyrušuj,
ja práve veľké dielo dokončujem.

LUCIFER
Ach, prepáč. My sme kandidáti vied
z falanstra tisícdvestotridsaťštyri
a vedie nás sem tvoja skvelá povesť.

VEDEC
Už samotný fakt musím oceniť.
Nuž preruším na chvíľku svoju prácu,
lenže mi nesmie banka vychladnúť,
lebo si práve podriaďujem hmotu.

LUCIFER
Ešte aj v tebe zostala, jak vidím,
tá stará necnosť samoľúbosti,
hoc preskúmal si celú prírodu,
aj človeka.

VEDEC
      Nuž, diskutujme, prosím.
Rád by som vedel, aký je váš odbor?

ADAM
My neskúmame jeden vedný odbor,
my radi by sme zvládli problém vcelku.

VEDEC
Nuž, to je chyba, celok možno zvládnuť
len v detaile, veď človek krátko žije.

ADAM
Súhlasím s tebou. Viem, že bez človeka,
čo vozí piesok, a či kreše kameň,
ani len domček nikdy nepostavíš.
No tento človek tacká sa jak v hmle
a nechápe, čo pritom vytvára.
Len staviteľ má prehľad o celku
a hoci nevie kameň okresať
vytvára dielo, ako by bol bohom.
A nesmierne sú jeho vedomosti!

LUCIFER
Preto sme prišli k tebe, veľký vedec!

VEDEC
Váš múdry čin viem veru oceniť!
Dnes je vám veda taká rozvetvená,
že len keď vnímaš všetky zložky celku,
je príťažlivá.

LUCIFER
      Ako krásna žena…

VEDEC
No pri tom všetkom iba chémia -

LUCIFER
- je stredobodom, centrom života!

VEDEC
Máš pravdu.

LUCIFER
      Lenže to isté mi tvrdil,
raz o matéze, istý matematik.

VEDEC
Každý sa vidí, z márnomyseľnosti,
v samotnom centre svojho obzoru.

LUCIFER
Múdro si spravil, že si uprednostnil
chémiu…

VEDEC
      O tom nepochybujem.
Poďte si pozrieť naše múzeum.
Nieto mu páru v celom dnešnom svete.
Zvieratá, ktoré dávno vyhynuli,
stoja tu v svojej pravej podobe,
až na to, že sú všetky vypchaté.
Tisíce takých zvierat si tu žilo
a pračlovek sa s nimi o moc delil.
Zostalo po nich veľa čudných bájok.
To napríklad, vraj parný rušeň bol.

ADAM
Veď je to kôň, no zakrpatelý.
Al-borak býval krajší, statnejší.

VEDEC
A toto zviera - podľa povesti -
choval si človek len tak ako druha
bez akejkoľvek práce a to zviera
uhádlo každú jeho myšlienku,
ba, čo viac, vravia, vraj si osvojilo
aj ľudský hriech, čo vlastníctvom sa volá
a strážiac ho, aj život svoj zaň dalo.
Hovorím iba, čo som o tom čítal,
berte to preto, prosím, s rezervou,
ošiaľov mnoho bolo v minulosti,
aj táto bájka po nich zostala.

ADAM
Veď je to pes. A vravíš o ňom pravdu.

LUCIFER
Daj pozor, Adam, nech sa neprezradíš.

VEDEC
Tento tu bol vraj sluhom u chudáka.

ADAM
Ako je chudák volom u boháča.

VEDEC
To bol kráľ púšte.

ADAM
      Áno, to je lev.
A tu je tiger, tamto bystrá srnka.
Ostalo ešte vôbec dáke zviera?

VEDEC
Čo sa tak pýtaš, u vás je to inak?
Ostali iba také zvieratá,
čo veda ešte nenahradila:
napríklad svine alebo aj ovce,
pravda nie v takej smiešnej podobe,
akú im dala drsná príroda.
Dnes sú to hory masti, mäsa, vlny
a slúžia našim cieľom jak tie banky.
No vidí sa mi, že to všetko poznáš.
Tak poďme ďalej. Tu sú nerasty.
Pozri sa na ten obrovský kus uhlia,
bývali z neho celé pohoria
a hotové ho ľudia dolovali,
kým dnes ho veda s veľkou námahou
zo vzduchu ťaží. A hľa, tento kov
železom zvali; kým ho bolo dosť,
nemuseli sme zháňať ani hliník.
Toto je zlato, svetoznámy kov,
no namičhodný, odsúdeniahodný,
lebo kým človek v svojej slepej viere
uctieval vyššie tvory, než bol sám,
ba ešte vyššie ako jeho osud,
aj zlato ctil si ako dáke božstvo
a všetko sväté obetoval mu:
blahobyt, právo, ľudskú dôstojnosť,
len aby získal malý kúsok zlata,
za ktorý potom mohol dostať všetko,
a hoci je to čudné, aj kus chleba.

ADAM
Čo tu máš? Toto všetko poznám.

VEDEC
Si ozaj veľký vedec, cudzinec!
Nuž pozrime si flóru dávnovekú.
Toto je ruža, jedna z posledných,
čo kedy kvitli celkom bez úžitku.
A státisíce takých ruží bralo
najlepšiu pôdu klasom obilia.
Bola to milá hračka veľkých detí.
A je to zvláštne, jak sa ľudia hrali
a ľudský duch jak obsýpal ich kvetmi
poézie a nádeje a viery,
a kolísal sa rojčivými snami
a márnil pritom najcennejšie sily,
kým životný cieľ ležal úhorom.
Jak starú zvláštnosť opatrujeme tu
dve také diela. Prvé z nich je báseň
z čias, keď sa človek ešte usiloval
vyniknúť v svojej hriešnej ctižiadosti.
A napísal ju Homér. Fantastický
svet vykreslil v nej a nazval ho Hádes.
Už neplatí z nej ani jeden riadok.
To druhé dielo, s názvom Agricola,
Tacitus písal, je to smiešny obraz
zo života a práce barbarov.

ADAM
Z tých slávnych čias nám predsa ostalo
aspoň pár listov miesto testamentu.
Žiaľ, ani jeden nevie rozplameniť
nehodné srdce k rozhodnému činu,
ktorým by zmietli každú konštrukciu.

VEDEC
Hovoríš múdro. Včas sme prišli na to,
že je v nich skrytý nebezpečný jed,
nuž preto ich smú čítať iba tí,
čo prekročili šesťdesiaty rok
a celý život zasvätili vede.

ADAM
No a čo dojky? Nevštepujú do sŕdc
už batoliatkam dáku predtuchu,
keď spievajú o vílach!

VEDEC
      Je to možné.
Preto už dojky rozprávajú deťom
o algebre a vyšších rovniciach.

ADAM (bokom.)
Že neboja sa títo vrahovia
okrádať deti i najkrajšie roky!

VEDEC
No poďme ďalej. Iste prekvapia vás
zázračné tvary týchto nástrojov.
Toto je delo, na ňom čudný nápis:
Ultima ratio regum. - Kto ho vie,
na čo im bolo? Toto tu je meč,
ním, predstavte si, zabíjali ľudí
a ten, čo vraždil nebol potrestaný.
A tamten ručne vyšívaný obraz
človeka obral o pol života,
hoc znázorňuje starú, hlúpa bájku.
Dnes túto prácu robí za nás slnko,
no neskresľuje ako tamten obraz,
lež verne slúži našim veľkým cieľom.

ADAM (bokom.)
Len sa z nich stratil duch a umenie.

VEDEC
A tu sú veci, plné ozdôbok
a detinskosti. Na pohári ruža,
na operadle snové arabesky,
tak mrhalo sa prácou ľudských rúk.
Z takejto čaše lepšie chutí voda?
Je v tomto kresle viacej pohodlia?
Dnes toto všetko spravia za nás stroje.
Ich výrobky sú účelné a prosté,
a zárukou ich dokonalosti
je fakt, že ten, čo iba skrutky robí,
do smrti bude iba skrutky robiť.

ADAM
Len života tu niet. Niet osobnosti,
ktorá by svojho majstra prekonala.
Veď myšlienka, čo potvrdiť by chcela
génia svojho, potrebuje priestor.
Kto bojovať by chcel, ten nenašiel by
vo vašom svete usporiadanom
ani len rozkoš nebezpečenstva
a nestretol by úlisného dravca.
Nuž, sklamal som sa už i vo vede:
na mieste, kde som hľadal ľudské šťastie,
našiel som nudnú škôlku pre deti.

VEDEC
Sen o bratstve sa vari nesplnil?
Vari tu trpí človek nedostatkom?
Ak si to myslíš, pokarhať ťa musím.

ADAM
Povedz mi teda, čo za idea
vdychuje ľuďom takú jednotu,
že zapáli ich pre spoločný cieľ?

VEDEC
Tou ideou je problém výživy.
Keď na zemi sa prvý človek zjavil,
zem bola ako plná komora,
stačilo iba ruku načiahnuť
a brať a brať, čo srdce žiadalo si.
Tak mrhal človek všetkým bez rozmyslu
jak v syre červ a v sladkom opojení
vždy mal dosť času v smiešnych hypotézach
vzrušenie hľadať, hľadať poéziu.
No my, čo sme už pri poslednom krajci,
musíme šetriť, lebo dobre vieme,
že dôjde syr a pokapeme hladom.
O štyritisíc rokov slnko zhasne
a nebudú už viacej kvitnúť kvety.
Nuž štyritisíc rokov času máme
nájsť miesto slnka plnú náhradu.
Som presvedčený, že to veda zvládne.
Budeme kúriť vodou, lebo voda,
keď oxiduje, najviac tepla dáva.
A už sa blíži aj tá veľká chvíľa,
keď odhalíme taje živej hmoty.
Ach, ako dobre, že sme pri tej veci,
musím sa pozrieť na svoj experiment.
Ja totiž práve živú hmotu skúmam.

LUCIFER
Ej, ale musel človek zostarnúť,
keď pokúša sa stvoriť život v banke.
Aj keby sa mu pokus podaril,
príroda sama by to zavrhla,
lebo by vznikol netvor bez myšlienky,
ľúbostný pocit bez predmetu lásky,
tvor bez súzvuku a bez protikladu,
odľud, čo nevie o človeku nič.
Veď akoby aj vedel, keď sa prebral
k životu v banke a keď nepozná
žiaľ ani radosť, žiaden ľudský pocit.

VEDEC
Pozri sa, v akých zvláštnych podobách
hmýri sa život v tejto tesnej banke,
hoci má zatiaľ neurčité tvary.
Príbuznosť prvkov a ich protiklady
prinútia hmotu, aby poddala sa
a podrobila mojej pevnej vôli.

LUCIFER
Obdivujem ťa, vedec, ale povedz,
či by si vedel dosiahnuť aj to,
že príbuzné sa bude odpudzovať
a protikladné…

VEDEC
      To sú hlúpe reči!
Veď to je večný zákon hmoty.

LUCIFER
      Chápem.
No vysvetli mi, na základe čoho?

VEDEC
Taký je zákon. Je to proste tak.
A skúsenosť ten zákon potvrdzuje.

LUCIFER
Tak ty jej vlastne iba podkuruješ,
to ostatné si robí vlastne sama.

VEDEC
Ja touto bankou určujem jej medze
a vlečiem ju von z tajomného prítmia.

LUCIFER
Nevidím dosiaľ známky života.

VEDEC
No uvidíš ich. Ja, ktorý som roky
tajomstvá hmoty riadne poprebádal
a bez oddychu stokrát pitval život…

ADAM
…držal si v rukách iba mŕtvoly,
pretože veda stále pokrivkáva
za každou mladou, sviežou skúsenosťou
a ako kráľov igric ponáhľa sa
hrdinské skutky s úctou ospevovať,
no predpovedať nie je povolaná.

VEDEC
Načo ten posmech? A či nevidíte,
že stačí iskra, aby vznikol život?

ADAM
Lenže kde vezmeš práve túto iskru?

VEDEC
Už mi k nej chýba iba jeden krôčik.

ADAM
Lež kto ten krôčik ešte neurobil,
nič neurobil, nevie vlastne nič.
Ostal stáť ako pred zavretou bránou,
lebo ten krôčik vedie do svätyne.
Nájde sa niekto, kto ten krôčik spraví?
(Medzitým dym, ktorý sa vznáša nad bankou, zhustne. Zahrmí.)

HLAS DUCHA ZEME (z dymu.)
Nie, nenájde sa! Lebo táto banka
raz tesná mi je, raz zas priestranná.
A ty ma, Adam, poznáš, oni nie.

ADAM
Počul si vedec? Ozval sa duch zeme.
Oh, uznaj, slabý, pyšný človiečik,
že sa mu nikdy, nikdy nevyrovnáš!

VEDEC
Zdá sa mi, že máš záchvat šialenstva.
(Banka praskne, duch zmizne.)
Banka mi praskla. Môžem začat znova.
Často sa stane, tesne pred cieľom,
že naničhodná, hlúpa náhoda
pokazí všetko.

LUCIFER
      Predtým to bol osud.
A klesnúť pod ním bola menšia hanba,
ako sa poddať hlúpej náhode.
(Zaznie zvonček.)
Stalo sa niečo?

VEDEC
      Práca sa už končí.
Začína oddych. Ľudia vyjdú z fabrík,
vrátia sa z polí, podelia si ženy
a deti tiež. A žiaden previnilec
neujde trestu. Nesmiem pri tom chýbať.
(Prichádza dlhý zástup mužov a zástup žien. Niektoré ženy s deťmi, medzi nimi Eva. Na dvore utvoria kruh. Starec predstúpi pred nich. Adam, Lucifer a Vedec stoja v popredí pri múzeu.)

STAREC
Predstúpi číslo tridsať!

LUTHER (vystúpi z radu.)
      Tu som.

STAREC
      Zasa
si prikladal bez miery v kotolni.
Zdá sa, že svojou nespútanou vášňou
nám ohrozuješ celý falanster!

LUTHER
Kto odolať by mohol pokušeniu,
keď vôkol neho besný živel hučí
a keď jazykmi plameňov ho zviera,
aby ho potom pohltil a zničil?
Ktože by prestal nasycovať oheň,
keď dobre vie, že má ho v svojej moci?
Ty nepoznal si nikdy čaro ohňa,
ty poznáš iba oheň pod hrncom.

STAREC
Hlúposti táraš. Nedostaneš obed.

LUTHER (zaradí sa.)
No zajtra znova oheň rozdúcham!

ADAM
Koho to vidím? Ten chlap mi je známy.
Veď to bol Luther!

STAREC
      Dvesdodeväť.

CASSIUS (predstúpi.)
Tu som.

STAREC
      Už tretí raz ťa musím napomenúť,
že bez príčiny vyvolávaš bitky.

CASSIUS (zaradí sa.)
Že bez príčiny: za to, že som čušal?
Kto hľadá pomoc u druhých, kým ramä
má ešte pevné, ten je zbabelec.
Bol môj sok slabší, že sa nebránil?

STAREC
Len neodvrávaj. Tvoje mrzké sklony
nemožno spájať s tvarom tvojej lebky,
ten bezchybný a ušľchtilý je.
No nespútanú, búrlivú máš krv,
pôjdeš sa liečiť, pokým neskrotneš.

ADAM
Ach, kiež by si ma spoznal, Cassius,
veď pri Filipách bojoval som s tebou.
Len naničhodná prax a teória
oceniť nevie ušľachtilé srdce
a vždy v ňom vidí iba prekážku.

STAREC
Štyristo!

PLATÓN (predstúpi.)
      Tu som.

STAREC
      Tak ty si už zasa
prepadol svojmu blúzneniu a snom
a dobytok, čo pasieš, robí škodu.
Za trest dnes budeš kľačať na hrachu!

PLATÓN (zaradí sa.)
Ale sny krásne snívať neprestanem.

ADAM
Ach, Platón, akú úlohu si dostal
v tej spoločnosti, po ktorej si túžil!

STAREC
Sedemdesiatdva.

MICHELANGELO (predstúpi.)
      Tu som, prosím pekne…

STAREC
Dnes zanechal si dielňu v neporiadku.

MICHELANGELO
Robím, jak viete, nohy do stoličiek,
bohužiaľ, iba celkom primitívnych.
Nuž chcel som trošku pozmeniť ich tvar,
vyrezať do nich dáku ozdobu,
no nedostal som súhlas. Tak som chcel
pre zmenu spraviť aspoň operadlá,
no ani to som nesmel. Už som myslel,
že zošaliem, nuž vybehol som z dielne,
aby som ušiel hrôze, čo ma ťaží.
(Ustúpi.)

STAREC
Tým porušil si poriadok. Nuž dneska
nepôjdeš von a neužiješ slnka.

ADAM
Michelangelo, to musí byť peklo,
keď génius tvoj nesmie viacej tvoriť.
Koľko tu vidím vôkol seba známych,
géniov ducha, ľudstva prasilu.
S tým bojoval som, z tamtoho je martýr.
A tomuto bol vesmír priúzky.
Na rovnakých a sivých trpaslíkov
štát zmenil všetkých. Poďme, Lucifer!
Už nevládzem sa na to všetko dívať.

STAREC
Dnes dvoje detí dovŕšilo vek,
pri ktorom končí starostlivosť matiek
a začína sa starostlivosť štátu.
Predstúpte rýchle.
(Eva a ešte jedna žena predstúpia, každá so svojím dieťaťom.)

ADAM
      Aký nežný zjav!
Tak predsa si len tento chladný svet
zachoval čaro.

LUCIFER
      Adam, ideme?

ADAM
Nie, zdá sa mi, že radšej ostaneme.

STAREC
Preskúmaj, vedec, lebky oboch detí
a podaj návrh.
(Vedec prezerá deti.)

EVA
      Beda, beda mi!

ADAM
Ten hlas!

LUCIFER
      Čo čakáš od tej prostej ženy
po láske, čo ti dala Semiramis?

ADAM
Vtedy som ešte túto nepoznal.

LUCIFER
To je ten starý refrén milencov.
Každý si myslí, že objavil prvý
ošiale vášne a že pred ním nik
nepoznal lásku. Nuž a tak to ide
po tisícročia, pekne bez prestávky.

VEDEC
Z tohoto chlapca bude dobrý lekár.
A z tohto pastier.

STAREC
      Odveďte ich teda.
(Chcú odviesť deti, Eva sa vzoprie.)

EVA
Ja si ho nedám. To je moje dieťa.
Kto vám dal právo odtrhnúť ho matke?

STAREC
Vezmite jej ho. Prečo otáľate?

EVA
Och, dieťa moje! Odchovala som ťa
na svojom srdci. Kto sa opováži
pretrhnúť toto sväté spojivo?
Mám sa ťa, dieťa, vzdať a naveky?
Mám si ťa v dave márne vyhľadávať
pohľadom matky, plným úzkosti,
v záľahe detí, navlas podobných?

ADAM
Ak vám je, ľudia, ešte niečo sväté,
nechajte dieťa matke!

EVA
      Mám naň právo!
Vďaka, ti, dobrý cudzinec.

STAREC
      Tak dosť!
Do smelej hry sa púšťaš, cudzinec!
Ak pripustíme, aby ožili
predsudky, ktoré platia o rodine,
zrútia sa všetky výdobytky vedy!

EVA
Keď ohlási sa príroda, nech padne
aj mrazivá a neľútostná veda.

STAREC
Tak, bude to už?

ADAM
      Nedotýkaj sa ich!
Lebo sa chopím meča, čo tu visí
a naučím ťa.

LUCIFER
      Zadrž, úbožiak!
(Položí Adamovi ruku na plece, Adam zmeravie.)
Už cítiš, že som ruka osudu.

EVA
Och, dieťa moje!
(Omdlie, dieťa odvedú.)

STAREC
      Tak, a ešte sú tu
tieto dve ženy. Kto sa o ne hlási?

ADAM
Ja. A chcem túto.

STAREC
      Čo vy na to, vedec?

VEDEC
Rojčivý muž a hysterická žena
nepatria k sebe. Rod by zakrpatel.

ADAM
No ak ma bude chcieť, ja neustúpim.

EVA
Si veľkodušný, chcem ti navždy patriť.

ADAM
Ľúbim ťa, žena, celým svojím srdcom.

EVA
A ja ťa budem ľúbiť do smrti.

VEDEC
Šalejú, blázni! Aké je to čudné,
v storočí našom jasnozrivom vidieť
pradávny prízrak. Odkiaľ sa tu berie?

ADAM
Posledný záblesk raja vidíte!

STAREC
Je mi ich ľúto.

ADAM
      Ľúto? Tento ošiaľ
nám prináleží. Veď to, čo je v svete
veľké a krásne, vzišlo z ošiaľu,
nad ktorým chladná triezvosť nemá moci.
Je to reč duchov, čo sa nesie k nám
jak sladký chorál vznešenejších sfér
a naše duše sú s ním spríbuznené.
My pohŕdame prachom tejto zeme
a hľadáme si cestu k vyšším sféram.
(Drží Evu v objatí.)

STAREC
Už chápem všetko! Na kliniku s nimi!

LUCIFER
Musím mu pomôcť. Adam, rýchle za mnou!
(Prepadnú sa.)


VisszaKezdőlapElőre