V Ríme. Otvorená dvorana so sochami bohov, s ozdobnými nádobami, v ktorých horia vonné oleje. Výhľad na Apeniny. Uprostred prestretý stôl s troma ležadlami. Adam ako Sergiolus, Lucifer ako Milo a Catulus - traja rozkošníci. Eva ako Júlia, Hippia a Cluvia, frivolne oblečené ľahké ženy; všeobecné hýrenie. Na pódiu zápas gladiátorov, otroci čakajú na rozkazy, flautisti hrajú. Súmrak, neskoršie noc.
CATULUS
Hľaď, Sergiolus, aký obratný je
ten gladiátor s červenkastou stuhou.
Stavme sa, že môj otrok zápas vyhrá!
ADAM
Nie, na Herkula!
CATULUS
Prečo na Herkula.
vari tu niekto ešte verí v bohov?
Vrav „na Júliu“, hneď ti uverím.
ADAM
Tak dobre teda.
LUCIFER
Pekná prísaha.
Zas nahradil si nepravého boha
nepravým bohom. Na čo prisaháš,
na krásu ženy, či na lásku k žene,
či na jej vernosť k tebe, Catulus?
CATULUS
Opŕchne krása, no keby aj nie,
čo dnes ťa vzruší, zajtra unudí ťa
a zvedie ťa aj menej krásna žena
len preto, že ťa novosť lásky zláka.
ADAM
Na vernosť myslím. Veď kto utráca
viac na milenku ako ja?
HIPPIA
Si hlupák,
Vari sa chceš s ňou neprestajne ľúbiť,
a keby aj, ty starý prelietavec,
čo nenásytne túžiš po slasti,
bo v každej žene iba omrvinku
rozkoše nájdeš, pokým ideál,
krásy a slasti, ako večný prízrak,
pred tebou chvie sa nedosiahnuteľný, -
kde záruku máš, že ju prudký ošiaľ
či ľahký rozmar tiež raz neodvábi?!
Povedzme svaly gladiátora…
ADAM
Máš pravdu, ale prečo, Hippia,
jak Tantala nás každá rozkoš láka,
keď nevládneme Herkulovou silou,
jak Proteus keď nemôžeme sa meniť,
kým biedny otrok po útrpnom týždni
prežije rozkoš, akú jeho pán
nespozná nikdy! Vari každá rozkoš
je dúškom vody pre tých, ktorí hynú,
a skazou pre tých, čo v nej plávajú?
LUCIFER
Ach, aká skvelá škola mravnosti
na ňadrách krások, s čašou ovenčenou.
Ale čo stávka?
ADAM
Keby som ju prehral,
Júlia bude tvoja.
CATULUS
A keď vyhráš?
ADAM
Dáš koňa.
CATULUS
Nedbám, ale o mesiac
ber si ju naspäť, bo ju hodím rybám.
LUCIFER
Máš chuť na tučnú rybu, Júlia?
Môžeš ju zjesť, kým ony teba zjedia.
EVA
A teba, myslíš, červy nezožerú?
Nech poteší sa každý, ako vie,
a keď sa nevie, nech sa aspoň smeje.
(Pije.)
ADAM (gladiátorovi.)
Dobre sa drž!
CATULUS
A ty mu dolám väzy!
(Catulov gladiátor padne a dvihnutím ruky prosí o milosť. Adam mu chce dať znamenie milosti, ale Catulus mu zadrží ruku, zovrie dlaň a palcom ukazuje na gladiátora.)
Recipe ferrum! Zdochni, zákrpok!
Dosť otrokov mám, nie som lakomec.
Kto nedoprial by trochu vzrušenia,
vám, krásne dámy, aspoň v tejto scéne?
Aj bozky budú sladšie, ohnivejšia
bude aj túžba, keď krv potečie.
(Gladiátora medzitým protivník zabil.)
ADAM
Vyhral som koňa! Poď sem, Júlia!
Sem tanečníci! A preč s mŕtvolou!
Rád by som videl dáku komédiu,
dosť bolo toho na dnes!
(Vynesú mŕtvolu, pódium obsadia tanečníci.)
CATULUS
Cluvia,
poď rýchle ku mne, nemôžem sa dívať,
keď bozkáva sa iný.
LUCIFER
Hippia!
Príklady tiahnu. Ale najsamprv
oblíž si pery, či jed nemáš na nich.
Tak, už sa môžme baviť, holubienka.
ADAM
Prečo ti srdce nepokojne búši,
nechceš mi dopriať oddych, Júlia?
(Šuškajú si.)
LUCIFER
Ten blázon, ľaľa, tára o srdci.
CATULUS
Ja nechám tvoje srdce na pokoji,
rob si s ním, čo chceš, len nech neviem o tom,
mne stačí, že ma ľúbiš, keď ťa ja chcem.
CLUVIA
Si veľkodušný. Dvíham na to pohár.
(Pije.)
CATULUS
No dobre, dobre, ale hodváb ramien
a nežné ňadrá neodopieraj mi.
Aj veniec mi už, vidíš, z hlavy padá.
(K tanečniciam.)
Aký je ten váš tanec úchvatný!
Oheň a pôvab iskrí v každom kroku!
CLUVIA
Musím ti zakryť oči, ak chceš u nich
nájsť to, čo sama dať by som ti chcela,
no nie a nie sa dočkať slova vďaky.
(Ukazuje na Lucifera.)
Radšej sa dívaj na tú kyslú tvár.
Tomu je načo také krásne dievča?
Zrejme z nej nemá iný úžitok,
len ten, že drieme, kým on ironicky
a chladným zrakom pozoruje naše
storaké, sladké nezmyselné hry,
čo korením sú každej zábavy.
CATULUS
Máš pravdu, taká tvár by zmrazila
kvet poézie v každej spoločnosti.
Kto nepodľahne čaru okamihu
a nenechá sa strhnúť jeho vírom,
nech čuší doma, to je planý človek.
HIPPIA
Ja obávam sa, že v tom chudákovi
sa uhniezdila strašná čierna smrť,
čo zúri v meste.
ADAM
Dajte pokoj smrti.
Chcem počuť dáku roztopašnú pieseň,
ktoráže z vás mi srdce poteší?
HIPPIA (spieva.)
Nik pri víne veru
nezachová mieru,
každý pohár vína
novú túžbu vzbudí.
Tak až po hrob toto chvenie,
toto sladké opojenie
hreje srdcia ľudí.
Nik pri láske veru
nezachová mieru,
každé mladé dievča
novú túžbu vzbudí.
Tak až po hrob toto chvenie,
toto sladké opojenie
hreje srdcia ľudí.
CATULUS
Tak je to dáko. Spievaj, Cluvia!
CLUVIA (spieva.)
Kedysi boli ľudia hlúpi:
k Lukrécii do spálne vstúpil
gavalier, len čo ovdovela,
nečakala ho rozochvelá,
nežiadal sa jej bordel asi,
hruď mečom preklala si.
VŠETCI
Dneska sa všetci dobre máme,
preto sa o nič nestaráme.
CLUVIA
Kedysi ľudia hlúpo žili,
aj Brutus nechal teplo vily
a do boja šiel v ruke s mečom
jak sprostý žoldnier, ale prečo?
Pre blaho ľudu, med a mlieko
v ďalekom svete z krvi stiekol.
VŠETCI
Dneska sa všetci dobre máme,
preto sa o nič nestaráme.
CLUVIA
Dneska už nikto neuverí,
že žili hlúpi bohatieri,
čo mali smiešne ideály.
Keby tak dneska z mŕtvych vstali,
všetkým by boli na smiech veľmi,
v arénach by ich zhltli šelmy.
VŠETCI
Dneska sa všetci dobre máme,
preto sa o nič nestaráme.
LUCIFER
Zvíťazila si nad Hippiou, škoda,
že nie som autor piesne, Cluvia.
ADAM
Nespievaš, mlčíš, čo si taká smutná?
Okolo nás je veselosť a smiech,
nie je ti so mnou dobre, Júlia?
EVA
Naopak. Dobre. Len mi nezazlievaj,
že zvážnela som, šťastná, ale myslím,
že znakom šťastia nebýva vždy smiech;
aj do najsladšej chvíle primieša sa
kvapôčka žiaľu, nevýslovne trpká.
Snáď tušíme, že šťasná chvíľa zvädne,
jak vädne kvet.
ADAM
Mám taký istý pocit.
EVA
Najmä keď spev a hudbu počujem
nevnímam iba úzky zmysel slov,
mňa kolíše prúd hudby ako loďku
a zdá sa mi, že snívam pri vedomí:
na vlnách piesní letím do minula,
kde pod palmami v roztopašnom slnku
bola som deckom nevinným a hravým,
čo nieslo v duši ušľachtilý cieľ.
Odpusť mi tento nezvyčajný ošiaľ.
Ulietol, vidíš, zasa bozkávam ťa.
ADAM
Preč s hudbou, tancom, spríkrilo sa mi
bláznivých slastí nekonečné more;
už trpkostí sa žiada môjmu srdcu,
blenu do vína, ústam žihadlo
a divú búrku skazy nad hlavu.
(Tanečníci odídu, zvonku počuť nárek.)
Počujem nárek, až ma v chrbte mrazí!
LUCIFER
Vešajú na kríž hŕstku šialencov,
čo o bratstve práve blúznili.
CATULUS
Dobre im tak, čo nesedeli doma
v rozkoši a sladkom zabúdaní.
Načo sa plietli do vecí tých druhých.
LUCIFER
Žobrák by rád mal boháča za brata,
no len ich zameň, hneď ťa ukrižuje.
CATULUS
Preto sa smejme bedárom i vládcom,
i moru, ktorý riedi naše rady,
i príkazom a všetkým trestom božím.
(Nový nárek.)
ADAM (pre seba.)
A zdá sa mi, že snívam pri vedomí,
na vlnách piesní letím do minula,
kde v duši chvel sa ušľachtilý cieľ.
Júlia, tak si hovorila?
EVA
Áno.
(Medzitým sa zvečerilo. Pred dvoranou kráča pohrebný sprievod s píšťalami a pochodňami. Ženy nariekajú. Spoločnosť v dvorane na chvíľu zmeravie a zmĺkne.)
LUCIFER (rozosmeje sa.)
Ak dobre vidím, zábave je koniec.
Snáď došlo víno, možno došli žarty,
veď dokonca aj kyslý pán sa nudí!
Vari sa niekto z tu prítomných bojí
a chce sa kajať.
ADAM (hodí doňho svoj pohár.)
Zhyň, keď si to myslíš!
LUCIFER
Nového hosťa mal by som sem pozvať,
možno by zdvihol skleslú náladu.
Hej, služobníci, nože sem s tým pánom.
čo popred nás sa v svetle fakieľ vezie,
len pohár vína ponúknuť mu chceme.
(Služobníci prinesú mŕtveho v otvorenej rakve a položia ho na stôl. Sprievod zostáva v úzadí. Lucifer pripíja mŕtvemu.)
Pi, kamarát, mne zajtra, tebe dnes!
HIPPIA
Chceš radšej bozk?
LUCIFER
Hej, objím ho a za bozk
z úst ukradni mu pritom obolus.
HIPPIA
A prečo nie, aj s tebou bozkávam sa!
(Pobozká mŕtveho. Zo sprievodu vystúpi apoštol Peter.)
APOŠTOL PETER
Nešťastná žena, mor do seba saješ!
(Všetci vstávajú podesení z miest.)
VŠETCI
Čierny mor? Hrôza! Zachráň sa, kto môžeš!
APOŠTOL PETER
Ty biedne plemä, plemä zbabelcov!
Kým nad tebou sa šťastne usmieva,
si bezočivé ako muchy v sparne.
Na posmech ti je Boh a všetky cnosti.
Keď pohroma ti dvere vyvalí
a dotkne sa ťa všemocný prst boží,
hneď zbabelo sa koríš, hneď si zúfaš.
Či necítiš, že dolieha už na vás
trest nebies? Len sa porozhliadaj vôkol,
mesto už pustne, cudzí barbari
obilie tvoje zlatoklasé dlávia,
poriadok padol, nieto nikoho,
kto by dal rozkaz a kto by ho plnil.
Vraždy a lúpež pyšne prechodia sa
po tvojom meste, s nimi strach a hrôza,
nebesá ani zem ti nepomôžu.
Nijakou slasťou nie si schopný, priznaj,
potlačiť v sebe hlas, čo rozvlňuje
hlbiny tvojej duše a čo márne
ťa popoháňa stále k novým cieľom.
Už ťa viac nikdy rozkoš neukojí,
zbridili sa ti všetky slasti, však,
už s obavami rozhliadaš sa, vraviac:
márnosť nad márnosť. Starí bohovia
stratili úctu. Ostal z nich len kameň.
(Sochy bohov sa rozpadnú.)
Hej, rozpadli sa a ty nenachádzaš
nového boha, čo ťa z blata zdvihne.
Veď sa len obzri, čo tu pustoší
hroznejšie ako smrtonosný mor?
Tisíce ľudí vstáva z mäkkých lôžok
a plní pusté pláne Thebaidy
anachorétmi, aby našli vzruch
a dráždidlá pre otupené zmysly.
Zahynieš, plemä zakrpatelé,
zmizneš zo sveta, čo sa očisťuje!
HIPPIA (pred stolom sa zrúti.)
Beda mi, beda, aká strašná bolesť!
Studený pot a páľava ma súži,
mor zabije ma, hrozný čierny mor.
Teraz mi nik z vás nepomôže, hoci
rovnako sme sa o slasť delili?
LUCIFER
Dnes tebe a mne zajtra, miláčik.
HIPPIA
Och, zabite ma, lebo prekľajem vás!
APOŠTOL PETER (pristúpi k nej.)
Nie, nepreklínaj, radšej odpusť všetkým,
útechu dám ti ja a mocný boh,
ktorý je večným Bohom svätej lásky,
k nemu sa povznes, hľa, od tejto vody
očistí sa ti duša od nečistôt
a vzlietne k nebu.
Vezme zo stola nádobu a pokrstí Hippiu.
HIPPIA
Uľavilo sa mi.
(Zomrie.)
CATULUS (odchádza.)
Ešte dnes pôjdem do Thebaidy,
už sa mi zhnusil tento hriešny svet.
CLUVIA
Catulus, počkaj, aj ja pôjdem s tebou.
(Odídu.)
ADAM (zamyslený vystúpi do popredia, Eva ide za ním.)
Ty si tu ešte, stále, Júlia!
Smrť zabila aj rozkoš. Čo tu hľadáš?
EVA
Či nie je moje miesto pri tebe?
Oh, Sergiolus, koľko vzácnych citov
bol by si v mojej hrudi našiel, keby
si nebol hľadal iba planú rozkoš.
ADAM
Aj v sebe som ich mohol nájsť. Oh, škoda!
Zomrieme už len v malosti a biede,
trápiac sa po hrob.
(Pokľakne a dvíha ruky k nebu.)
Ak jestvuje Boh,
čo starostlivo vládne nad nami,
nech pokolenie nové na svet zošle,
a lepšiu krv nech do žíl naleje,
a nech dá ľudstvu novú ideu,
kde ušľachtilí nájdu uplatnenie.
Cítim, že svet náš opotreboval sa
a nový stvoriť nieto sily, Bože!
(Na nebi sa zjaví uprostred svätožiary kríž. Za horami vidieť žiaru horiacich miest. Z vrchov schádzajú skupiny polodivých bojovníkov. Z diaľky počuť nábožný spev.)
LUCIFER (pre seba.)
Trochu ma mrazí táto vidina,
no či sa nepriem večne s človekom?
Čo nespravím ja, on vykoná za mňa,
podobné žarty som už neraz videl.
Keď svätožiara pozvoľna sa stratí,
zostane ešte krvilačný kríž.
APOŠTOL PETER
Boh vypočul ma. Rozhliadnite sa,
zem zjalovená znovu začne rodiť.
Barbari v koži medvedej, čo hádžu
oheň a skazu na kvitnúce mestá
a kopytami koní dlávia siatbu
stáročných kultúr, v opustených chrámoch
zriadia si maštaľ, no a čerstvú krv
do ochabnutých žil vám nalejú.
A tí, čo pejú hymny po arénach,
kým zlostný tiger hruď im roztrhá,
myšlienky nové na svet prinesú:
ideu bratstva, ľudskej osobnosti,
čo otrasie raz každým svetadielom!
ADAM
Och, cítim, cítim, moja duša smelá
nechce len rozkoš lenivého tela,
k novému zmyslu vyprahnutá mieri:
prelievať krv za ideály viery!
APOŠTOL PETER
Lež pamätaj, že Bohu patrí sláva
a tebe práca. Človek slobodný je,
uplatní všetko, čo sa skrýva v ňom,
a viaže ho len jeden príkaz: láska!
ADAM
Tak teda hor sa: bojovať a horliť
za novú vieru. Stvoriť nový svet,
ktorému kvetom rytierska cnosť bude,
a poéziou - popri oltári -
ideál ženy, vznešený a čistý.
(Opiera sa o Petra a odchádza.)
LUCIFER
Zas nemožnosťou nadchýnaš sa, Adam,
muža to ctí a je to slávne hádam.
Boh poteší sa tvojej krásnej cnosti,
ale aj čert - bo vedie k zúfalosti!
(Odchádza za Adamom.)