Scéna sa zrazu premení na námestie Grève v Paríži; terasa sa zmení na vyvýšené popravisko, písací stôl na gilotínu; pri gilotíne stojí Lucifer ako kat. Adam ako Danton reční z okraja popraviska k hučiacemu davu. Za vírenia bubnov prichádza oddiel otrhaných nováčikov a zoradí sa pred popraviskom. Je jasný deň.

ADAM (pokračuje v prejave.)
Sloboda, rovnosť, bratstvo!

DAV
      Na smrť s tými,
čo nechcú uznať naše sväté práva!

ADAM
Súhlasím s vami! Našu ohrozenú
ideu veľkú zachránia dve heslá.
To prvé heslo k spravodlivým volá:
„Bráňte si vlasť!“ A oni nastupujú.
To druhé hrmí proti previnilcom:
„Traste sa!“ A kat už im hlavy stína.
Povstali králi proti nám a my sme
hodili pred nich hlavu nášho kráľa
a kňazom, čo sa vzbúrili, sme z ruky
vytrhli blesky, povýšili Rozum,
ktorý bol toľké časy zaznávaný.
No ani prvé heslo nezostarlo,
vlasť stále volá spravodlivých synov.
Jedenásť armád bráni hranicu
a smelá mládež na fronty sa hrnie
zaplniť miesta hrdinov, čo padli.
Ak niekto tvrdí, že náš svätý ošiaľ
preriedi národ, nie je spravodlivý.
Keď tavíš rudu, truska odpadáva
a zostane ti čistý rýdzi kov.
A keby sme priam krvilační boli
a keby nás priam za netvorov mali,
čo na tom, len nech vlasť je slobodná.

NOVÁČIKOVIA
Dajte nám zbraň a veliteľa dajte!

ADAM
Veru tak, správne! Žiadate si zbraň,
hoc toľkých vecí sa vám nedostáva,
všetci ste bosí, všetci otrhaní,
no so zbraňou si nadobudnete
všetko, čo chcete. Ľud nik nepremôže.
Práve bol sťatý jeden z generálov,
ktorý sa v čele našich vojakov
poraziť nechal.

DAV
      Podlý zbabelec!

ADAM
Hej, máte pravdu, krv je poklad ľudu,
ľud svoju krv vždy štedro, veľkodušne
prelieva za vlasť. Kto tým pokladom
vládne a nevie svety vydobyť,
je zradca.
(Spomedzi nováčikov vystúpi dôstojník.)

DÔSTOJNÍK
      Občan, teraz postav mňa
na jeho miesto, nech tú hanbu zmyjem!

ADAM
Si mimoriadne sebavedomý,
lež najprv musíš v boji dokázať,
že splníš svoje čestné mužné slovo.

DÔSTOJNÍK
Tú záruku máš v mojom srdci, občan,
aj hlavu ešte nosím na krku,
tá viac je hodná ako tamtá sťatá.

ADAM
Kto zaručí mi, že ju prinesieš,
keď chcieť ju budem.

DÔSTOJNÍK
      Ja ti za to ručím,
veď pohŕdam aj vlastným životom.

ADAM
Lež dnešná mládež takto nerozmýšľa.

DÔSTOJNÍK
Ja ešte raz ťa, občan, vyzývam.

ADAM
Buď trpezlivý, dôjdeš svojho cieľa.

DÔSTOJNÍK
No ty mi, občan, stále neveríš.
Nauč sa teda lepšie zmýšľať o mne!
(Zastrelí sa.)

ADAM
Radšej mal padnúť guľkou nepriateľa.
Škoda ho. Bratia, odneste ho preč!
A po víťazstve dovidenia, chlapci!
(Oddiel nováčikov odpochoduje.)
Tej slávy sa mi nedostalo, žiaľ,
ani cti padnúť v boji s nepriateľom,
mne ostal iba boj so zákerníkom,
čo striehne na mňa a na svätú vlasť.

DAV
Ukáž naň prstom, hneď je synom smrti!

ADAM
Ten je už mŕtvy, ten už neprekáža.

DAV
Tak ukáž na tých, čo sú podozriví,
veď podozrivý je už vlastne vinný,
cit ľudu býva neomylným sudcom!
Aristokratom smrť! Nech zahynú!
Poďme ich súdiť do väzenských kobiek,
bo zákon ľudu svätý je a prísny!
(Dav sa pohne k žalárom.)

ADAM
Nie stadiaľ hrozí nebezpečenstvo.
Mreže sú silné, kobky hlboké,
nechajte väzňov, aj tak zahynú.
Zrada sa smeje so zdvihnutou hlavou
a brúsi dýku priamo v Konvente.

DAV
Tak v Konvente si spravme poriadok
a očisťme ho. - Ale najprv poďme
na malý zácvik do väzenských kobiek.
A ty nám, Danton, priprav medzitým
menoslov zradcov.
(Dav zlovestne odchádza. Medzitým niekoľkí sansculoti privlečú k popravisku mladého markíza a Evu ako jeho sestru.)

JEDEN ZO SANSCULOTOV
      Danton, vediem ti
dvoch mladých ľudí, aristokratov,
ich pyšné tváre, jemná bielizeň
ich usvedčuje celkom jasne z viny.

ADAM
Rozkošný párik; nože poďte hore.

SANSCULOTE
No a my poďme. Ešte veľa práce
nás dneska čaká; zradcov čaká smrť.
(Sansculoti odídu s davom, mladý párik vystúpi na lešenie poprviska. Okolo lešenia zostáva iba niekoľko členov národnej gardy.)

ADAM
Napodiv ste mi zrazu sympatickí.
Ja zachránim vás, riskujúc svoj život.

MARKÍZ
Ak sme sa, Danton, previnili, musíš
nás odsúdiť, bo zradil by si vlasť.
Ak nie sme vinní, milosť nechceme.

ADAM
Kto si, že takto so mnou hovoríš?

MARKÍZ
Som markíz.

ADAM
      Počkaj. A ty vari nevieš,
že dnes sa každý oslovuje „občan“?

MARKÍZ
Nie, nepočul som, že by bol môj kráľ
tituly zrušil.

ADAM
      Prestaň, nešťastník!
Vstúp medzi nás a dobre uplatníš sa.

MARKÍZ
Bez povolenia svojho kráľa, občan,
nemôžem vstúpiť do cudzieho vojska.

ADAM
Tak potom zomrieš.

MARKÍZ
      Nuž čo, budem ďalší,
čo zaňho zomrie z našej rodiny.

ADAM
Čo sa tak slepo ženieš do smrti?

MARKÍZ
Myslíš si vari, že tú vzácnu česť
majú len tí, čo pochádzajú z ľudu?

ADAM
Vzdoruješ? Dobre. Ihneď uvidíme,
kto silnejší je. Proti tvojej vôli
ja zachránim ťa. A raz budúcnosť
mi vďaku vzdá za toto rozhodnutie,
keď zhasnú vášne. Sem sa, gardisti!
Berte ho ku mne! Ručíte mi zaňho!
(Niekoľko ozbrojených členov národnej gardy odvedie markíza.)

EVA
Buď statočný!

MARKÍZ
      Buď zbohom, sestrička!
(Odchádza.)

EVA
Mám tvrdšiu hlavu, ako mal môj brat.

ADAM
Do nežných úst sa nehodia tie slová!

EVA
Lež popravisku iné nepristanú.

ADAM
Môj svet je toto hrozné lešenie.
Ty si sem vzniesla aspoň kúsok neba,
takže sa cítim ako v svätyni.

EVA
No kňaz sa nikdy neposmieva zveru,
ktorého ide bohu obetovať.

ADAM
Tou obeťou som, ver mi, iba ja,
a hoc mnohí závidia mi moc,
ja, pohŕdajúc životom i smrťou
bez vôle hľadím na vladárske kreslo,
z ktorého denne niektorý z nás padne
a čakám, kedy príde na mňa rad.
V tom mori krvi samota ma trápi
a predstava, jak chutí asi láska.
Ó, keby si ma, žena, aspoň deň
učila tejto vede nebeskej,
hneď zajtra by som obetoval hlavu.

EVA
Po láske túžiš v tomto hroznom svete,
a svedomie ťa, Danton, nedesí?

ADAM
Na svedomie má právo všedný svet;
kto ale slúži svojmu poslaniu,
ten nemá času rozhliadať sa vôkol.
Či počula si, že by víchor ustal,
keď pred ním skloní útla ruža hlavu?
A ktože by sa opovážil súdiť
človeka, ktorý verejne je činný!
Kto zbadá nitku, ktorá Catilinu
alebo Bruta vodí po javisku?
Možno si myslia, že muž, ktorý vládne,
prestal byť zrazu prostým človekom
a premenil sa v nadpozemskú bytosť,
že nebavia ho všedné starosti,
storaké, drobné, bezvýznamné pletky.
Never ty tomu, aj na zlatom tróne
tlkoce srdce. Ak mal Caesar milú,
bol pre ňu iba dobrým malým chlapcom,
nemala možno ani tušenia,
že svet sa pred ním vydesený chvie.
A keď je tak, nuž prečo by si ma
nemohla ľúbiť ako žena muža?
O srdci vravia, že prichádza na svet
už plné lásky a či nenávisti.
Cítim, že naše srdcia príbuzné sú
a ty by si to vari nechápala?

EVA
Aj keby som to chápala, čo z toho?
Mňa vedie iný boh a teba iný,
my pochopiť sa nikdy memôžeme.

ADAM
Daj zastaralým ideálom pokoj,
načo sa klaniaš vyhosteným bohom?
Veď žene oltár večnej mladosti -
ktorým je srdce - lepšie pristane.

EVA
Aj opustený oltár môže mať
martýrov, Danton. Ušľachtilejšie je
s pokornou úctou rumoviská chrániť,
než oslavovať moc, čo zvíťazila.
A tento údel patrí iba žene.

ADAM
Mňa ešte nikdy city nepremohli;
keby však teraz nepriateľ či priateľ
videl, že ten, čo povolaný je
svet očistiť jak víchor, zrazu zastal
a zaľúbil sa priam na popravisku,
že so slzami v očiach dievča vzýva,
iste by riekol: Danton musí padnúť!
A smial by sa a smial a nebál by sa.
A predsa prosím o lúč nádeje.

EVA
Až za hrobom tvoj uzmierený duch
zo seba zmyje krvavý pracho doby,
potom snáď, možno.

ADAM
      Dievča, nepokračuj.
Ja neverím v ten svet. Sám beznádejne
bijem sa, vidíš, s vlastným osudom.
(Rosbesnený dav sa vracia so zakrvavenými zbraňami, nesie na kopijách niekoľko uťatých hláv. Niektorí vystúpia na lešenie.)

DAV
Ľud skoncoval s tým pyšným plemenom!

JEDEN ZO SANSCULOTOV (podáva Dantonovi prsteň.)
Na oltár vlasti dávam tento prsteň,
voľáky mrzkáň mi ho do rúk strčil,
keď som sa dotkol nožom jeho hrdla,
myslia si, lotri, že sme zlodeji.
Ty ešte žiješ? Choď za svojím bratom!
(Prebodne Evu, Eva sa zrúti po zadnej strane lešenia.)

ADAM (zakrýva si oči.)
Beda, je mŕtva! - Osud, kto ťa zmôže?

DAV
A teraz veď nás, občan, do Konventu.
Menoslov zradcov máš už pripravený?
(Ľudia zídu z lešenia. Eva ako otrhaná, rozvášnená prostá žena, kliesni si cestu k Dantonovi; v jednej ruke má dýku, v druhej uťatú hlavu.)

EVA
Pozri sa, Danton, tento sprisahanec
zabiť ťa chcel, no predišla som ho.

ADAM
Zle konala si, ak by moje miesto
lepšie bol zastal; ak nie, dobre mu tak.

EVA
Môj čin bol správny, čakám na odmenu:
chcem stráviť s tebou, Danton, jednu noc.

ADAM
Aj toto srdce túžbou zahorí?
Aj v tigrici sa nežne city ozvú?

EVA
Zdá sa mi, občan, že sa pridávaš
k aristokratom s modrou krvou v žilách.
Či v horúčke tak romanticky blúzniš?
Si predsa chlap a ja som mladá žena
a zbožňujem ťa, veľký slávny muž!

ADAM (bokom.)
Mrazí ma v chrbte, v očiach sa mi marí,
neznesiem tento strašidelný prelud.
Aká to zvláštna podobnosť! Kto poznal
raz anjela, a prežil jeho pád,
ten videl možno niečo podobného.
Tie isté črty, postava i reč,
a predsa je tu dáka maličkosť,
pre ktorú, zdá sa vzniká iný celok:
toto je predsa celkom iná bytosť!
Tamtú mi kryla svätožiara neba,
z tejto sa priamo peklo na mňa cerí!

EVA
Čo si to mrmleš?

ADAM
      Ale zratúvam si,
že nemám toľko nocí, koľko zradcov
je ešte v našej vlasti nažive.

DAV
Na Konvent, ľudia! Daj nám menoslov!
(Medzitým prišli Robespierre, Saint-Just a ďalší členovia Konventu, sprevádzaní novými zástupmi ľudu; vyjdú na improvizovanú tribúnu.)

SAINT-JUST
Ako by mohol. Sám je na ich čele.
(Dav hučí.)

ADAM
Čo si to trúfaš, Saint-Just? Zabudol si,
aký som mocný?

SAINT-JUST
      Bol si kedysi,
zásluhou ľudu. Ale ľud je múdry,
potvrdí výrok nášho Konventu.

ADAM
Nik nemôže ma súdiť, iba ľud
a ľud, jak vidíš, je mi priateľom.
(Dav znovu hučí.)

SAINT-JUST
Priateľom tvojím môže byť len zradca
a suverénny ľud ťa súdiť bude!
Obžalúvam ťa pred ním, vlastizradca!
Za spreneveru štátnych peňazí,
za sympatiu k aristokracii
a za to, že si vládnuť chcel jak tyran!

ADAM
Falošne ma tu obžalúvaš, Saint-Just,
keď prehovorím, zhynieš!

ROBESPIERRE
      Umlčte ho!
Viete, že jazyk klzký má jak had,
berte ho v mene našej slobody.

DAV
Mlč, vlastizradca! Tyranovi smrť!
(Obstúpia Dantona a zajmú ho.)

ADAM
Nuž budem mlčať. Lenže ani ja
nechcem viac počuť podlé obžaloby.
Nie, ani činmi ste ma nepremohli,
len si ma, Robespierre, trochu predišiel
a to je všetko, nemáš sa čím pýšiť.
Sám skladám zbraň, veď mám už toho dosť.
Lež pamätaj si: do troch mesiacov
ty prídeš na rad, presne ako ja.
A ty buď zručný, kat, bo obra stínaš!
(Skloní hlavu pod gilotínu.)